O Podcastoch, stratenom kufri a skákaní do snehu v plavkách

Moja púť za trojdňovým tréningom o tvorbe podcastov sa začala o štvrtej ráno v Prahe. So zalepenými  očami som sa vybrala na letisko, kde som mala nasadnúť do prvého lietadla – smer Frankfurt. Bola  som pomerne nervózna z prestupu, ktorý ma čakal. Mala som naň len 50 minút. Hovoríte si, že je to dosť času? Spočiatku išlo všetko ako po masle. Prvý zádrhel nastal, keď mi pri boardingu z kapacitných dôvodov zobrali batožinu do  podpalubia. Prestup som stihla na jedničku, ale ako som sa dozvedela v Tallinne, v blízkosti ktorého sa  tréning odohrával, moja batožina prestup nezvládla. Situáciu mi pomohli vyriešiť koordinátori projektu a na ďalší deň som už mala kufor späť. Celá záležitosť ma dosť zdržala, a tak som po prvýkrát videla  svojich slovenských spoluúčastníkov na projekte len hodinu pred oficiálnym zrazom.

Neviem, či ste už niekedy boli na mobilite Erasmus+. No zoznamu je sa na nich, našťastie, veľmi rýchlo.  Stihli sme sa však najesť, zasmiať sa na príhodách, ktoré sa nám za posledný deň udiali, a potom už plní očakávaní  zamieriť na miesto zrazu. Tam sme spoznali ostatných účastníkov – bolo nás celkovo 16 – z každej zo štyroch účastniacich sa krajín prišli 4 ľudia. Vďaka malej skupine sme sa zoznámili ľahko.  

Cestu autobusom sme strávili kamarátskym dialógom, vďaka ktorému sme zistili, koľko toho máme spoločného. Autobusom sa ozývalo 6 jazykov, čo sa mi nesmierne páčilo. Počas cesty som taktiež  zistila viac o tom, čo ma v Tallinne najviac prekvapilo – totiž obrovský podiel Rusky hovoriaceho obyvateľstva. Dozvedela som sa, že Tallinn je dvojjazyčné mesto, a že tieto dve kultúry v ňom žijú  dosť oddelene. Obe majú vlastné základné aj stredné školy. Vysoké školy sú však už čisto Estónske, čo robí problém mnohým rusky hovoriacim tínedžerom, ktorí majú chuť študovať. Vedeli ste o tom?

Po prvej večeri sme už ovládali všetky naše mená. Tiež sme prežili náš prvý kultúrny šok –  zistili sme, že Estónci jedlo považujú len za akúsi pohonnú látku, a príliš sa nehrajú s jeho prípravou.  Všetkým nám však padlo zadobre zjesť teplú večeru, nech už bola akákoľvek. S plnými bruchami sme  sa konečne vrhli na samotnú náplň tréningu. Zistili sme, že si za nasledujúce tri dni stihneme vytvoriť  vlastný podcast, spolu aj s vizuálnou upútavkou s parádnym grafickým prevedením. Veľmi sme sa tešili, a nakoľko sme boli všetci nesmierne unavení, šli sme rovno spať.  

Ráno sme po prvýkrát videli, kam nás to autobus doviezol. Kvôli skoro zapadajúcemu slnku sme totiž večer takmer nič z nášho okolia nezazreli. Bol to krásny pocit, zobudiť sa uprostred lesa, v drevenej  chalúpke nordického typu. Naokolo boli len stromy, mnoho snehu a zopár letných domčekov, v ktorých práve nikto nebýval. Na raňajky sme dostali typický estónsky porridge – je to vlastne ovsená kaša, no prekvapilo ma, že bola slaná. Podávala sa s jahodovým lekvárom a maslom.  

Naša prvá prednáška bola obohacujúca. Počas dňa sme sa dozvedeli nielen o  technikáliách tvorby plagátov a vizuálnych pútačov, ale aj o nás samých a tom, prečo sa venujeme práci s mladými ľuďmi. Spoznali sme skvelý online grafický nástroj – Canva.com – a v ňom sme v  skupinkách vytvárali vlastné plagáty. Netušila som, aké rôzne nástroje sa dajú použiť na upútanie  pozornosti prizerajúcich sa, a ani ako veľmi záleží na rozmiestnení informácií v rámci plagátu.

Počas  prestávky sme sa snažili spracovať to, čo sme sa naučili tak, že sme sa vybrali na prechádzku a veľa sa rozprávali. Opäť sme zostali očarení okolitou krajinou. Bola to nádhera! Celý zvyšok dňa sa niesol v duchu vizuálnych prostriedkov. 

Na druhý deň sme sa podelili o naše skúsenosti s inými druhmi komunikačných nástrojov, čo sa opäť ukázalo ako skvelý nápad. Poobede nás čakalo jadro dňa – prednáška o tvorbe podcastov od člena jednej z najúspešnejších zvukárskych spoločností v Estónsku. Prednáška trvala niekoľko hodín a opisovala  všetky nástroje, ktoré sú k procesu potrebné. Prostredie, ktoré je na samotné nahrávanie najvhodnejšie. Na čo si dávať pri nahrávaní pozor a zároveň celý proces úpravy získaného audia na finálny produkt. Naučili sme sa s audiom pracovať v počítačovom programe, a to od úplných základov až po niektoré  pokročilejšie koncepty.  

Večer nás napokon čakal skutočných estónsky zážitok – mnohí z nás si po prvý raz v živote mohli vyskúšať  autentickú estónsku saunu (po ktorej sme – ako inak – chodili skákať do snehu) a tiež vonkajší kúpací sud, ktorý bol zohrievaný ohňom pod ním. Bol to úžasný pocit, lebediť si vonku, pri mínus desiatich stupňoch. Sedela som v horúcej vode a na hlavu mi padal sneh. Potešilo ma, že sme sa ráno všetci zobudili zdraví a nikto neprechladol. 

Mohli sme sa teda rozdeliť do dvojíc a začať pracovať na našich prvých podcastoch. Celý  proces sa ukázal byť omnoho komplikovanejší, ako sme si pôvodne mysleli. Problém bol najmä s tým,  že v chalúpke bol strašný hluk, na čo boli naše mikrofóny ohromne citlivé. Počas nahrávania sme si museli dávať pozor na každý pohyb, aby sme zbytočne nevytvárali šum v nahrávke. Keď sme už konečne dokončili nahrávanie, prišla na rad úprava, ktorá tiež nebola nijako jednoduchá. No poradili sme si a zároveň sme si to poriadne užili. Tréning sme zakončeli oslávením hotových podcastov a hraním hier. 

Tréning sa skončil až príliš rýchlo. Zhodli sme sa, že nám mnoho priniesol a že sa už nevieme dočkať, kedy začneme nadobudnuté vedomosti využívať v praxi. Padlo zopár sĺz, objatí, a zrazu sme sa opäť rozutekali do našich krajín. Dúfam, že sa jedného dňa  všetci opäť stretneme.  

Som veľmi vďačná EduEre, že mi podobnú skúsenosť umožnila a odporúčam túto organizáciu všetkým, ktorí by si niečo také chceli vyskúšať na vlastnej koži.