Sáru Popovičovú si pamätám z jej pohovoru do organizácie, na ktorom som bol. Jej prvé slová boli, že nevie nič z marketingu, ale chce to skúsiť. A to si pri nábore cením najviac. Počas príjemného kecania som zistil, že miluje fantasy a chová rôzne druhy slimákov. Na osemnásťročné dievča to bola celkom zvláštna úchylka. Rok potom som si vyberal, s kým spravím ďalší rozhovor a v mojom zozname bola na prvých priečkach. Sára ma očarila svojou odvahou skúšať nové veci bez toho, aby vôbec vedela, do čoho ide. A náš rozhovor sa niesol v podobnom duchu. Otázky som jej neposlal dopredu, no napriek tomu to zvládla s prehľadom a úsmevom na tvári.
Ak by som mal Sáru Popovičovú charakterizovať len pár slovami, boli by to slimáky, anime, čítanie a japončina. Práve týmto veciam sa venuje vo svojom voľnom čase. „Divná, ale v pohode. Doslova. Mám veľmi netypické koníčky a na hotelovej akadémii nie je bežné, že si tam vezmete 700 stranové fantasy knihy a čítate ich cez prestávky,“ odpovedala mi Sára na otázku: Čo o tebe hovoria iní?
Našiel som si, že študuješ hotelový manažment na Hotelovej akadémii Mikovíniho v Bratislave. Aké to tam je?
Ja som spokojná. Keď som končila základnú školu, nevedela som sa rozhodnúť. Pomohli mi rodičia. Spolu s nimi sme zvážili viaceré faktory a vybrali práve hotelovku. Nevedela som, čo od nej čakať, ale napríklad som si zamilovala ekonomiku. Predmety sú dobré. Jediné, z čoho som trochu smutná, je komunita ľudí. Skôr je to však mnou ako nimi. Mám úplne iné záujmy ako moji spolužiaci. Možno tam sama nepatrím.
Ty si si odbor vyberala s rodičmi? Mne povedali, že im je to jedno. Osobne však sledujem trend výberu školy buď spolu alebo priamo rodičmi.
Práveže to nechali úplne na mne, ale bola som stratená. Sama som ich poprosila, aby mi do toho kecali. Je veľa rodičov, ktorí premietajú svoje sny do detí. Moji takí nie sú, no vtedy som im povedala: „Premietnite to! Poďte do mňa. Budem robiť, čo chcete, len mi poraďte.“ (smiech)
Čo by si poradila tým, ktorí práve rozmýšľajú nad hotelovou akadémiou?
Neviem, či by som mala niekomu radiť. Stále neviem, kam pôjdem na vysokú, takže som na tom rovnako ako tí, ktorí sú na základnej a rozhodujú sa. No jeden z dôvodov bolo, že na rozdiel od gymnázia je to úzko špecifikované. Ak nechceš ísť neskôr na výšku, tak nemusíš. Zároveň uvidíš pracovné prostredie v hoteloch.
Keď už sme pri tej vysokej škole. V EduEre robíš marketing, nie je to zrovna niečo, čím by si sa chcela zaobrať v budúcnosti?
Rozmýšľala som nad tým, ale je to odbor, v ktorom sa potrebujete presadiť a to by som nedokázala, takže by som sa neuživila. Nie som človek, ktorý má príliš vysoké ambície. Mám rada svoje teplé miestečko. Venovať sa svojim koníčkom a nemám potrebu dosahovať veľké ciele. Keď už, tak byť za oponou a pomáhať druhým. Ale to zo mňa hovorí ten introvert.
Tak je skvelé, že v EduEre môžeš pomáhať svojmu okoliu. Prečo si sa prihlásila na pozíciu marketingovej asistentky v EduEre?
Bola to grafická časť. Zaujala ma sloboda tvorby. Môj dedko bol umelec a otec je grafik. Na základnej škole som veľa tvorila a kreslila. Mnoho ľudí mi hovorilo, aby som išla na umeleckú. Neskôr som to zavrhla a marketing je pre mňa novodobou slobodou, čo sa týka umeleckej tvorby.
Prišla si do organizácie, kde od teba vyžadovali robiť marketing. Ty si sa s tým predtým nikdy nestretla. Aké to bolo? Čo si sa naučila?
Na začiatku som mala obavy. Hneď na pohovore som upozornila ľudí z EduEry, že mám záujem, ale nič neviem (smiech). No práve vašim prístupom a mentoringom som do toho nabehla plynulo. Aj keď sa mi niečo nepodarilo, nikdy na mňa nebol nikto nahnevaný. Vysvetlili sme si, čo je zlé a ako sa to dá zlepšiť. Štrukturovaná kritika, ktorú považujem za prínosnú.
Konkrétne som sa naučila pracovať v Canve. Tú milujem. Tvoriť obsah na sociálne siete. Ako by mala fungovať značka a brand. To som využila aj v osobnom živote. Mám svoju stránku o slimákoch na Facebooku a na Instagrame mám bookstagram o knihách, takže sa to snažím rovno aplikovať na svojich veciach.
Stále mi vŕta hlavou – spomínala si, že nepotrebuješ dosahovať ciele a nie si ambiciózna. Viem, že si zapojená v programe Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu. Nie je ten program založený na cieľoch?
Áno. DofE je rozvojový program, ktorý funguje dlhodobo na rôznych úrovniach. Počas určitej doby sa človek v programe zdokonaľuje v troch oblastiach – dobrovoľníctvo, talent a šport. No a nakoniec je takzvaná dobrodružná expedícia, čo v skratke znamená, že sa ide na niekoľko dní na turistiku aj s prespaním v lese.
Napríklad na zlatej úrovni, ktorú momentálne robím som bola 3 noci a 4 dni v lese.
Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu (skrátane DofE) je rozvojový program, ktorý dáva mladým ľuďom vo veku 14 až 24 rokov šancu rozvíjať svoje schopnosti, naplniť svoj potenciál a pomôcť im uspieť v živote. To sa deje prostredníctvom stanovených cieľov v oblasti talentu, športu a dobrovoľníctva, ktorým sa účastník alebo účastníčka venuje minimálne jednu hodinu týždenne.
A aké plníš teraz ciele? Aby sme si to vedeli lepšie predstaviť.
Toto je už tretia cena, ktorú robím. Mám bronz aj striebro. Základom je, že ciele by mali byť merateľné a jasne určené. Zároveň by som sa mala vďaka cieľu výrazne zlepšiť. Vzhľadom na moju neschopnosť – v devätnástich rokoch – bicyklovať sa, som si v kategórii šport dala za cieľ zúčastniť sa cyklistického podujatia.
Od bronzu pracujem na mojej japončine. To je v rámci talentu. Môj momentálny cieľ je napísať oficiálnu jazykovú skúšku, ktorá je celosvetovo uznávaná.
No a v dobrovoľníctve som sa zapojila do EduEry. Bola to pre mňa veľká zmena, keďže predtým som zbierala odpadky v lesoch. Teraz pracujem s ľuďmi a robím niečo, čo som predtým nikdy nerobila. Mala som sa zúčastniť workshopov zameraných na marketing, naučiť sa pracovať v rôznych tooloch a vytvoriť marketingové kampane.
Mám skúsenosť s DofE, no nikdy som sa až tak nezaujímal o zlatú úroveň, ktorá je tou najvyššou. Viem, že je tam pridaný aspekt „rezidenčného projektu“, o ktorom viem menej. Čo to je? Už to máš za sebou?
Je to vlastne pobyt v cudzom prostredí, s cudzími ľuďmi a mal by si pracovať na rozvojovej alebo prínosnej aktivite. No viac to nie je obmedzené. Môže ísť o detský tábor, študentský pobyt alebo, ako som si zvolila ja, mládežnícku výmenu Erasmus+.
Tejto časti som sa bála najviac. Bola som v Bulharsku práve cez EduEru. Konkrétne to bola výmena Skill Reveal. Precestovala som toho s rodičmi mnoho, no nikdy som necestovala sama. Človek má väčšiu zodpovednosť a bolo to pomerne mimo mojej komfortnej zóny, takže som rada.
Môj predošlý rozhovor bol s Luckou Sakovou, ktorá mi opisovala Erasmus+ ako študentka na pobyte v zahraničí. Čo je to mládežnícka výmena? Aká bola tá, ktorej si sa zúčastnila ty?
Prišli sme a ubytovali sme sa. Prvý deň som mala voľný, takže som si oddýchla po ceste. No a potom to začalo. Mali sme rôzne neformálne aktivity, workshopy a prednášky o tom, ako si urobiť biznis plán, ako začať podnikať. Boli tam ľudia ako ja, ktorí nevedeli nič o podnikaní. Ale boli tam aj tí, ktorí už podnikajú a rozprávali nám o tom. Zdieľali sme nápady a názory.
A čo ten proces? Ako si sa tam vôbec dostala?
Podobné aktivity som registrovala už dávnejšie, ale považovala som ich za príliš komplikované. Vôbec som netušila, ako sa tam dostať. Myslela som si, že je tam veľa vybavovačiek, môžu tam ísť iba špeciálni ľudia a je to drahé.
No keď som začala dobrovoľničiť v EduEre, zistila som, že to tak nie je.
Vedela som, že rezidenčný projekt budem potrebovať, tak som si vybrala práve Skill Reveal, vyplnila som registračný formulár, zavolala si s našimi koordinátorkami a vybrali ma. Všetko sme riešili v skupine na Facebooku. Boli tam aj ostatní účastníci, dohadovali sme sa, kto čo vezme, ako si kupujeme letenky a iné podrobnosti. Jediné, čo som si platila boli letenky a tie mi potom organiácia dodatočne preplatila, pretože Erasmus+ ma dotoval, čo som predtým vôbec netušila. Sama seba som sa pýtala: „To len toto?“ Bolo to oveľa jednoduchšie, ako som si myslela.
Celkom ma zaujala tá japončina. Je to špecifický jazyk, ktorý si len tak niekto nevyberie. Čím ťa oslovila?
Asi ťa to neprekvapí, no na základke som pozerala anime. S tým som neskôr prestala, no ostal mi cit pre ten jazyk. Na rozdiel od nemčiny, tej neviem prísť na chuť.
Vlastne aj to mi pomohlo vybrať si strednú. Chcela som totiž vyskúšať stáž v Japonsku, čo moja škola ponúkala, no bohužiaľ som sa tam nedostala, keďže prišla pandémia a vzťahy medzi školami sa trochu pokazili.
Kde sa môže dnes použiť japončina? Je to vôbec využiteľný jazyk?
Jednoznačne je to netypický jazyk. Skôr by som sa vedela uplatniť v prekladateľstve, no pôvodne som chcela len čítať knihy a komixy. Možno by som mohla niekoho učiť. Ale zvažovala som aj medzinárodné vzťahy a pracovať na japonskej ambasáde.
Od anime si prešla najmä ku fantasy, ktoré má rado veľa ľudí. Čím ťa doslova očarilo?
Je to únik z reality. Otvára to dvere fantázii. Od malička mi hovorili, že som snílek. Do jedenástich rokov som verila na víly. Trávila som veľa času v Budmerickom zámočku, ktorý bol aj v EduEra Roadtripe. Kedysi to bol dom spisovateľov a dedo ma tam brával každé prázdniny. Bol tam brezový sad, v ktorom som vílam robila oltáriky. Mám proste vášeň pre nadprirodzeno a mytológiu.
Keď niekto miluje fantasy knihy, ktorú by si mu odporučila?
Zaujímavá séria je Nikdynoc – je iba angličtine alebo v češtine – nebola preložená do slovenčiny. Je to úplne iný vesmír s tromi slnkami, majú vybudované nové náboženstvo. Príbeh je o pomste a vraždách. To je asi moja najobľúbenejšia fantasy séria.
Ale zaujímavé sú aj Mesačné kroniky. Je to viac sci-fi, no zaujímavé. Typické príbehy ako Popoluška či Zlatovláska sú vsadené do futuristického prostredia. Inšpiráciou pre autorov boli klasické rozprávky.
Dobre, ale veľa nadšencov pre fantasy má rado najmä Harryho Pottera, ako napríklad ja. Ale keď si ho prečítaš osemsto šesťdesiatkrát, tak ťa to prestane baviť. Máš nejakú náhradu?
Odporúčam Magistérium od Cassandry Clare a Holly Black. Prvá kniha sa volá Železná skúška. Má to podobný námet. Vlastne som prekvapená, že to nedostalo nejaký „strike“ na autorské práva (smiech). Fakt sa to veľmi podobá. Osobne mám však túto sériu radšej ako Harryho Pottera. Možno preto, že som ho čítala oveľa neskôr a už mi ten príbeh prišiel detský. Trochu som to aj ľutovala, že som si ho neprečítala skôr. Nemala som to nadšenie ako iní. Magistérium mi príde vyspelejšie – niečo ako Harry pre staršie deti.
Kto ťa v živote najviac inšpiruje?
Keď som bola mladšia, bol to najmä dedko. Svojim umeleckým zameraním a cítením. Jeho otvorenosť a zrelosť. Ako som dospela, tak je to mama. Je to všestranná žena – je novinárka, točí pre noviny aj videá, píše pre farmafirmy. Mala stránku o Srí Lanke, kam vo voľnom čase organizovala zájazdy. Za toto ju rešpektujem. Dokáže mnoho vecí vyriešiť a vybaviť.
Ja sa vrátim asi úplne na začiatok nášho rozhovoru, keď sme ešte nenahrávali. Hovorila si o sebe, že ťa v škole majú za weirda. Ako si sa s tým vysporiadavala?
Na začiatku strednej som dávala opisovať domáce úlohy, lebo som si myslela, že si tým získam sympatie. Nebola to však dobrá cesta, lebo ma spolužiaci neskôr vnímali, že som iba na to. Sme celkom rozčlenená trieda. Tvoríme skupiny a s jednou som si celkom sadla a máme si občas čo povedať. Vždy sa dá nájsť niečo, čo mám s ľuďmi spoločné, aj keď to nie sú moje hlavné koníčky. A keď nič iné, vždy sa dá nadávať aspoň na školu, že? (smiech)
Posledná otázka, tým to zabalíme. Ktorý je tvoj najobľúbenejší projekt alebo aktivita EduEry?
Mňa veľmi bavilo, keď sme mali Medzinárodný deň Európy. Vtedy som sama prišla s nápadom – porozprávať príbeh o pôvode slova „Európa“, čo bolo meno princeznej z grétskej mytolģie. Mohla som to spojiť so svojim koníčkom. Dokonca som sa pri tom veľa naučila. Plus som si vyskúšala vytvoriť krátke animované video. Neviem, či to malo úspech, ale mala som z toho dobrý pocit.
