O HMOTE, Kampuse a time-managmente s Laurou Dimovou

Laura Dimová. Väčšina ľudí ju pozná ako grafičku časopisu HMOTA, ktorý spája a zviditeľňuje mladých žurnalistov a umelcov. Napriek tomu, že vedie grafický tím študentského časopisu, je aj študentkou marketingovej komunikácie, spoluzakladateľkou marketingovej agentúry, copywriterkou pre reklamnú agentúru Ponyhouse a bývalou štipendistkou programu Nádvorie Kampus. Preto asi nie je prekvapením, že som sa na náš hovor veľmi tešila a bola som veľmi zvedavá na to, ako to všetko stíha. Keď som sa jej opýtala, ako by sa opísala troma prídavnými menami, vybrala si cieľavedomá, empatická a kreatívna. Všetky tieto vlastnosti využíva vo svojej práci naplno.

Fotografia Laury Dimovej sediacej v štúdiu, za sebou má červené pozadie.
Laura Dimová

Na Facebooku máš v biu: „Makaj, keď iní spia. Študuj, keď sa iní bavia. Ty budeš žiť svoj sen, ostatní budú stále len snívať.“ Je to tvoje životné motto? Riadiš sa týmito slovami v živote?

Toto bio mám na Facebooku už dosť dlho, možno už od strednej školy. Takže už nejakých 6 rokov, čo mi príde ako neskutočne dlhá doba. Neviem úplne presne, odkiaľ pochádza, ale myslím si, že dobre vyjadruje to, čo sa snažím v živote dosiahnuť. Stredná škola ma naviedla na to, že ma baví sa vo voľnom čase neustále rozvíjať, a nie iba chodiť po večeroch s kamarátmi na zábavy.

Na druhej strane, čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že život nie je iba o práci. Potom je možné, že človek vyhorí alebo že sa z neho stane prehnaný workoholik, čo nie je najlepšia cesta. Preto si myslím, že je dôležité nájsť ten správny balans, aj keď je to pri niekoľkých projektoch občas celkom ťažké. 

Na stránke časopisu HMOTA som si prečítala, ako vznikol. Mňa však zaujíma, ako si sa k nej dostala ty. Bola si už pri jej začiatkoch alebo si sa pridala neskôr?

S Laurou Bilíkovou, bývalou šéfredaktorkou HMOTY, som chodila na strednú v rovnakom meste. Práve pri jej začiatku bol tím tvorený hlavne mladými ľuďmi z Trenčína a okolia. Nejakým spôsobom sa dostala aj ku mne. Jedného dňa mi napísala, či by som sa nechcela pridať do časopisu. Začínala som na pozícii fotografky. V minulosti som veľa fotila. Dve čísla som do HMOTY fotila, neskôr som pomáhala aj s grafikou a ukázalo sa, že sa na to hodím viac. 

Po istom čase sme sa chceli posunúť. Prvé čísla boli napríklad veľké formáty, a to nám nevyhovovalo. Zároveň sme chceli trochu zmeniť vizuálnu identitu. Oslovili sme grafika, ktorý nám ju navrhol a odvtedy vediem grafický tím. 

V HMOTE sa staráš aj o marketing a vzhľad sociálnych sietí. Čo všetko máš konkrétne na starosti pred vydaním nového čísla?

Mojou úlohou je vedenie a plánovanie. Čo sa bude kedy robiť, nastavenie deadlinov, dohľad nad tým, či veci idú tak, ako by mali. Pri HMOTE je najdôležitejší proces výroby. Všetko na seba nadväzuje. Je dôležité, aby sme zladili prácu niekoľkých tímov a redakcií. To je asi naša najväčšia výzva.

Odkedy som začala viesť grafický tím, nemám až toľko práce, ale stále sa starám o vizuál sociálnych sietí a niektoré časti samotného časopisu. Venujem sa najmä začiatočným a konečným stránkam a starám sa o komplexnú vizuálnu časť časopisu, aby všetko zapadlo. Potom časopis pripravujem do tlače.

Určite ste inšpirovali mnohých mladých ľudí, aby rozmýšľali nad vydaním vlastného časopisu. Je niečo, s čím možno pred začatím nerátajú? Niečo, čo by ich mohlo prekvapiť?

Dôležité sú financie. Znie to ako prvoplánová odpoveď, ale je to kľúčové. My sme napríklad občianske združenie. To znamená, že nie sme nezisková organizácia, ale nie sme ani úplne ziskoví, pretože veľká časť peňazí, ktoré zarobíme z predaja, ide rovno na tlač. Čiže to cirkuluje dookola.

Vo veľkej miere využívame granty a fondy. V tomto prípade je dôležité mať v tíme človeka, ktorý vie napísať žiadosť o grant. Minulý rok sa k nám pridala kolegyňa, ktorá to pokrýva bravúrne. Vďaka nej máme granty z Fondu na podporu umenia aj z Európskej únie.

Váš tím sa od vašich úplných začiatkov naozaj rozrástol. Ako sa s vami môže spojiť niekto, kto má záujem stať sa jeho súčasťou?

V minulosti sme do HMOTY prijímali ľudí celkom nárazovo, hľadali sme mnoho nových talentov. Teraz už je nás veľa. Nezdá sa to, ale je nás 40. Aj napriek tomu sa ale občas vyskytnú nové pozície. Niektorí ľudia napríklad odídu kvôli štúdiu alebo nedostatku času a potrebujeme ich nahradiť. Alebo vybudujeme úplne nové pozície. 

Vždy, keď máme pocit, že potrebujeme niekoho nového, dáme výzvu na naše sociálne siete. Väčšinou je podmienená nejakým životopisom, portfóliom alebo motivačným listom. Podmienkou je, aby bol kandidát študentom strednej alebo vysokej školy. Tá škola nemusí byť na Slovensku, ale mal by to byť Slovák.

A teraz trochu o tebe. Nedávno si ukončila svoje pôsobenie v programe Nádvorie Kampus. Nie som z okolia Trnavy, takže som o Nádvorí po prvýkrát počula od nášho PR a blog manažéra Tea. Vedela by si mi povedať, ako ťa tento program obohatil, poprípade čo nové si sa naučila od svojho mentora či mentorky?

Na túto otázku som odpovedala veľakrát, takže už to mám asi natrénované. V prvom rade si myslím, že mi priniesol komunitu a priateľstvá, pretože s dvoma babami, s ktorými som bola na Kampuse, bývam aj teraz. Dúfam, že sú to kamarátstva na celý život, a to je to najdôležitejšie, čo som si z toho mohla odniesť. To platí aj pre komunitu celého Nádvoria. Sú tam ľudia, ktorí sú dobre prepojení a dokážu si vždy pomôcť. Práve preto som ostala aj ako členka Nádvorie Coworkingu, kam chodím pracovať. Rozhodla som sa najmä vďaka ľuďom, ktorých tam vieš stretnúť.

Ďalej sú to samozrejme vedomosti, ktoré som získala na workshopoch, prednáškach a tiež počas práce na spoločnom projekte. Čo sa týka mentoringu, moja mentorka bola Marika Beňadik Majorová. Považujem ju za superženu, lebo toho robí milión. Neviem ju opísať jednou pozíciou. Venuje sa režírovaniu reklamných spotov, copywritingu, nastavovaniu značiek a PR. Počas mentoringu sme nemali iba profesionálne rozhovory, veľakrát sme sa bavili ako kamarátky. Naviedla ma na témy, o ktorých by som asi ani nemyslela, že ich môžem počas mentoringu rozoberať.

Marika sa na svojom Instagrame dlhodobo venuje aj téme nepočujúcich detí a detí, ktoré majú sluchovú poruchu, pretože jej dcéra ňou trpí tiež. Rozprávali sme sa o tom, ako to riešili v rodine, ako funguje vzdelávanie týchto detí a podobne. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť, inak by som sa k týmto témam nedostala. Naše stretnutia boli inšpiratívne, plus som mala možnosť prebrať moje projekty s niekým skúsenejším.

Laura Dimová so svojimi kamarátkami z Nádvorie Kampusu

Si aj študentkou Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Prečo si si vybrala práve túto školu?

Ocitla som sa tam náhodou. Keď som bola v Kampuse,odpovedali sme na otázku, aký sa nám stal v živote fail a ako sme sa z neho poučili. Jedným z mojich failov bolo to, že keď som odchádzala zo strednej školy celkom dosť som si verila v tom, že mám na to dostať sa na Vysokú školu výtvarných umení. Hlásila som sa na vizuálnu komunikáciu a nedostala som sa tam, čo bol pre mňa šok, pretože som tam naozaj chcela ísť.

Mojou druhou alternatívou bol marketing. Bolo pre mňa dosť náročné sa rozhodnúť, ktorým smerom sa zo strednej školy vybrať, pretože som študovala odbor, ktorý bol zameraný na veľa vecí. Študovala som reklamnú tvorbu. Mali sme kopu praktickej časti z reklamy aj trochu teórie. Takže jednak som si dala prihlášku na VŠVU, čo by bola cesta grafiky alebo praktickej časti reklamy, a potom marketing, čo by bola teória. Skončila som na marketingu, a teda som zistila, že je to nejaký fail, z ktorého som sa poučila. 

Poučila som sa preto, lebo to vlastne vôbec nie je také zlé. A zistila som, že je to celkom dobrá kombinácia k mojej strednej škole, pretože mi pomáha rozvíjať teoretické vedomosti, ktorých som na strednej škole až toľko nezískala. Stále rozmýšľam, či pôjdem na VŠVU na magistra alebo niekam úplne inam, ale asi tu zostanem až kým nedoštudujem.

Marketing sa zíde, a hlavne keď robím popri škole grafiku, tak to koniec koncov nepotrebujem ísť študovať. FMK je celkom fajn, jediné mínus je to, že sme do školy chodili dokopy možno iba pol semestra, čo je fakt málo. Obzvlášť, keď človek očakáva nejaký ten vysokoškolský život, ale takto pomaly ani nepozná svojich spolužiakov.

 Ale gro toho, prečo som sa poučila z toho failu je, že táto škola mi vlastne priniesla Kampus, ktorého by som nemohla byť súčasťou, ak by som študovala v Bratislave. Takže som rada, že to nakoniec dopadlo takto, pretože ten rok na Kampuse bol v mojom živote naozaj prelomový a dal mi toho veľmi veľa.

Momentálne si pracuješ v marketingovej agentúre Pangram na poste social media manažérky. Čo ti táto skúsenosť zatiaľ priniesla?

Pred rokom sme sa s dvoma kamarátmi rozhodli založiť mini marketingovú agentúru. Teraz ju vediem s mojím kamarátom Jakubom, ktorý tiež študuje marketing, ale vo verejnej správe. Fungujeme tak, že si sami hľadáme klientov, sami im spravujeme sociálne siete a ešte im aj ponúkame rôzne fotenia a točenia videí. Prinieslo mi to veľa nových skúseností, pretože hľadať si klientov keď firma ešte nie je rozbehnutá a nemá svoje meno, je celkom ťažké.

Tiež som si musela znova prehodnotiť to, ako budem narábať so svojím časom. Time-management je naozaj dôležitý, keď človek robí tak veľa vecí, lebo inak sa stráca. Túto schopnosť mi Pangram rozhodne ešte viac zlepšil. Najdôležitejšia vec je určite tá, že sa stále snažíme posúvať ďalej, čo je dosť náročné, keď to robia dvaja 21 roční ľudia. Ale určite nás to učí veľa vecí, a preto som zvedavá, kam sa nám podarí v budúcnosti posunúť. Momentálne už dlhodobo spravujeme sociálne siete trnavského kaderníctva BIBI CHIC. Mali sme aj iných klientov, ale aktuálne máme tohto a stále hľadáme nových.

Pracuješ v Pangrame, si copywriterka pre Ponyhouse, grafička HMOTY a taktiež aj študentka. Máš nejaké tipy a triky, ako si organizovať čas?

Ja som vlastne na Kampuse počas nášho projektu robila o tomto prednášku! Rozhodne diár, ktorý ja teraz dosť zanedbávam. Ale počas strednej školy, keď toho bolo na mňa veľmi veľa, diár mi veľmi pomáhal, pretože jeho najväčší benefit je, že nedržím vždy všetko v hlave, ale napíšem to na papier. A potom, keď sa potrebujem pozrieť na to, čo mám v daný deň urobiť, iba sa pozriem do diára.

Prečo papierový diár? Lebo si myslím, že už sme veľmi prehltení digitálnymi zariadeniami a vyhovuje mi, že keď píšem na papier, je to čas, počas ktorého nepozerám do obrazovky. Tiež som vizuálny a tvorivý človek a baví ma si diár zvýrazňovať rôznymi farbičkami, nálepkami a tak, takže je to podľa mňa tiež forma relaxu. 

Okrem diáru je potrebné stanovenie si priorít, pretože je dôležité vedieť, na ktorom projekte chce človek pracovať viac alebo mu venovať viac času a ktorým projektom sa netreba venovať až toľko. Toto je tiež vec, na ktorej stále pracujem, pretože niekedy človek počas toho procesu zistí, že projekt, ktorý si podsadil nižšie, potrebuje viac času, a vtedy sa musím prepnúť a donútiť sa venovať týmto projektom viac času. A to je podľa mňa to najhlavnejšie. Vedieť si čas dobre rozplánovať a stanoviť si priority.

Človek by ale, samozrejme, nemal zabúdať na spoločenský život. Samej sa mi to veľakrát stalo. A veľakrát som na to doplatila, keď som napríklad cez víkend uprednostnila prácu namiesto stretnutia sa s kamarátmi a potom som to oľutovala. Takže treba myslieť aj na to, že niekedy je dobré vypnúť a nechať prácu na pokoji.

Najnovšie články

SK