S myšlienkami väčšiny a odvahou, ktorá väčšine chýba upozorňujú na to, čo vidíme všetci. Na Instagrame ich nájdete ako (ne)vyjadrujeme sa a na ulici s prelepenými ústami. „Sme ticho, lebo aj tak nepočúvate“ je heslo, ktorého cieľom je spoločnosť opäť otvoriť diskusií, bez ktorej sa k zmene nikdy nedostaneme.
Čo to vlastne znamená, že sa (ne)vyjadrujete?
Je to spôsob vyjadrenia toho, ako sa cítime. Človek môže povedať tisíc slov, no nemusia mať takú váhu ako jeden skutok.
Mali sme nevyhnutnú potrebu niečo urobiť, pretože sme sa cítili umlčané, zviazané a boli sme frustrované. Tak to vlastne celé vzniklo. Namiesto toho, aby sme komentovali a vymenovávali to všetko, čo je podľa nás zle, sme to ukázali a snažili sa vytvoriť diskusiu.
K čomu sa (ne)vyjadrujete?
Ide o témy, ktoré hýbu spoločnosťou, respektíve by ňou mali hýbať. Každý deň sa ukazuje niečo nové.
Cítite, že si ako spoločnosť nevieme povedať svoj názor?
Greta: My si ako národ nevieme povedať svoj názor.
Celest: Ja si myslím, že v tomto období ľudia jednoducho nepovedia svoj názor zo strachu, že budú radení k tej “druhej strane”. Viem to, lebo ja som sa cítila úplne rovnako, keď sme sedeli pred Úradom vlády. Hovorila som si, preboha, aby to tí ľudia okolo nepochopili tak, že sa nechcem očkovať, že neverím v koronu a podobne. Mám pocit, že ak teraz vyjadríš názor proti tomu, ako sú stavané a komunikované opatrenia so spoločnosťou alebo proti tomu chaosu, ktorý tu vládne, hneď si radený k extrémistom. Pretože doteraz všetky akcie “proti niečomu” boli spájané práve s ním.
Greta: Dostali sme sa do takej hraničnej situácie. Určite to je isté dedičstvo neslobody, v ktorej žili naši rodičia, ale my proste nehovoríme, čo si myslíme. Lebo to sa nepatrí, lebo o tom rozhodujú predsa tí hore. Síce sa to mení, ale len veľmi pomaličky a aj to je jeden z dôvodov, prečo je diskusiu také ťažké dosiahnuť.
Neviem, či vôbec ľudia vedia, čo to znamená diskutovať. Hneď, ako sa o to pokúsiš, akoby si tomu druhému protirečil. Ľudia si navzájom zapchávajú uši a radšej sa nechcú baviť, lebo tá druhá strana určite hovorí niečo, s čím ja nesúhlasím.
Kto ste? A prečo práve vy?
Sme ženy, jedna z nás je matka a obe sme študentky. Sme osoby, ktoré cítia potrebu vyjadriť svoj názor.
Greta: Študujeme umenie a ja som sa sama seba pýtala, čo je náplňou práce umelca a načo som dobrá pre túto spoločnosť? Kde je nejaká tá hranica aktivizmu, protestu a umenia? Myslím si ale, že otázka čo je vlastne úlohou umenia v spoločnosti je tak rozsiahla, že ju ťažko nejak jednoznačne zodpovedať. Na druhú stranu, kto iný, ak nie my?
Prečo práve teraz?
Greta: Lebo nikto nič nerobí. Premiér krajiny sa správa ako úplný šašo a najhoršie na tom je to, že my máme len takých predstaviteľov štátu, aký sme my sami národ. Ale ako spoločnosť prechádzame istým vývojom od totality po demokraciu a ja sama som mala potrebu sa do tohto prerodu nejakým spôsobom zapojiť, pretože už ma tu všetko hnevá.
Celest: Mňa všetko rozčulovalo už veľmi dlho. Mám v rodine dvoch právnikov a vždy, keď sme sa rozprávali o niečom, čo ma hnevalo a bola som z toho frustrovaná, povedali mi, že veď vstúp do strany. Ja ale nie som politik a nechcem vstúpiť do strany. Na to som vždy počula len, že v tejto krajine nič nezmeníš, pokiaľ nie si v politike.
Ja ale nepotrebujem meniť zákony. Ja potrebujem, aby ľudia začali rozmýšľať sami za seba a aby začali nejakým kultivovaným spôsobom vyjadrovať svoj názor. My vôbec nepotrebujeme anarchiu. Potrebujeme, aby sa ľudia začali zaujímať o verejné dianie a aby začali vnímať, aké konanie má aké následky a čo s čím súvisí.
Greta: Pre mňa bola posledná kvapka Krajčí (pozn. red.: bývalý minister zdravotníctva Slovenskej republiky). Pretože som slobodná matka a viem, aké ťažké je vychovávať dieťa na Slovensku. Viem aj to, ako sa na teba ešte stále pozerá verejnosť. Pre tie deti tu nikto nič neurobí po ich narodení, ale dovolia si niekomu brániť a spoplatnovať jeho osobné rozhodnutie. A práve keď tu zomiera 100 ľudí denne. V krajine, kde poriadne nefunguje zdravotníctvo, kde poriadne nefunguje školstvo, my ideme riešiť toto?
Jednoducho, odkedy zasadla táto vláda, ktorej sme všetci tak verili, že konečne prinesie zmenu, nestalo sa nič. S výnimkou ministerstva spravodlivosti, ale aj tam už ministerka rezignovala. Systematicky neriešili ani Covid, ani vzdelávanie, ale riešili zbytočnosti namiesto skutočných problémov tejto krajiny, napríklad zdravotníctva a školstva po 12 rokoch vlády smeru. A kým nebudeme mať poriadne zastrešené tieto dve veci, nemôžeme očakávať, že budeme mať spoločnosť, ktorá vedie nejaký dialóg.
Ako prebiehala vaša prvá a druhá performance?
Úrad vlády (prvá performance)
Celest: Prvá performance vznikla v období, keď sa to všetko tak nejak naraz na občana, alebo minimálne na mňa, valilo. Išla som okolo prezidentského paláca v čase, keď začalo platiť, že musíš mať týždňový test, aby si vôbec niekam mohol ísť. A videla som, ako sa pred prezidentským palácom zhrčilo asi 100 extrémistov. Boli bez rúšok, vykrikovali nejaké heslá, mávali slovenskou zástavou a pri nich stálo 20 policajtov, ktorí sa rozprávali medzi sebou.
Vtedy som si povedala, prečo mám ja akceptovať všetky pravidlá, čo teda akceptujem, ak to niektorí neakceptujú? Prečo to jednoducho nemôžu dodržiavať všetci? A keď už to nedodržiavajú, prečo ak sa tam takýchto ľudí stretne 100, nikto nič nerobí? Prečo má byť počuť názor človeka, ktorý verí hoaxom a nemá byť počuť názor človeka, ktorý je len ľudsky rozhorčený a už sa na toto všetko nemôže pozerať?
V skratke som sa cítila, že ma nikto nepočuje, že ma nikto nechce počuť. A keď už ma aj počujú, vôbec nezachytávajú tú message.
Aká bola reakcia policajtov?
Celest: Niekto nás musel pravdepodobne nahlásiť. Najskôr prišli mestskí policajti, potom štátni a z úradu vlády prišla SBS. A začali sa pýtať, prečo sme tu, prečo práve dnes a podobne.
Greta: Pretože to bolo, zhodou náhod, presne v ten deň, kedy Matovič konečne pristúpil na to, že sa stretne s vedcami a bude s nimi riešiť situáciu.
Mne ale celá tá scéna prišla strašne smiešna. Pretože ak by to bolo možno v iný deň, nikto by si nás ani nevšimol a nechali by nás tam. Pochybujem, že tak ako za nami, rovnako prišli aj za tými extrémistami a povedali im, že nemáte povolenie na organizovanie kultúrneho podujatia.
Z úradu vlády za nami prišli dvaja SBSkari a hovorili, ale dievčatá, dnes?, naozaj?, svieti slniečko a vy ste si prišli posedieť?, ale teraz, v zákaze vychádzania? Ja som im vtedy povedala: “Viete, ja som umelec, toto je moja práca a ja som vlastne teraz v robote.”
Možno to tak teraz neznie, ale tá situácia bola tak vyhrotená, že som sa naozaj bála.
Celest: Ja tiež, lebo keď už prišli toľkí policajti, tak som rozmýšľala, kto sme alebo čo sme také hrozné spravili, že ich je tu zrazu toľko. Pritom sme mali prekryté tváre, dvojmetrový rozostup, platné antigénové testy a len sme si tam sadli.
Nakoniec nám 6 policajtov povedalo, nech sa pokojne rozídeme, čo my sme v podstate ani nemali ako spraviť, lebo sme boli 4. Dve sme tam sedeli a dve nás natáčali niekde z úzadia.
Banská Štiavnica (druhá performance)
Greta: Tie obkreslené postavy majú symbolizovať obkreslovanie obetí po zločine. Ja som tento nápad v sebe mala už od novembra, keď sa všetko znovu zavrelo. Rozmýšľala som o obetiach pandémie a nie len o mŕtvych, ale celkovo o ľuďoch, ktorí prišli o prácu. Ktorí sa museli veľa vecí vzdať, ktorí museli prestať robiť to, čo robiť chcú a sú nútení žiť úplne inak. Sú to obrysy všetkých ľudí, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom obeťami tejto situácie.
Čo je vaším cieľom? Čo chcete dosiahnuť?
Išlo nám o vytvorenie vizuálne zaujímavého gesta, pri ktorom vyšleme správu, ktorú niekto zachytí. Vôbec nemusia všetci, stačí aj jednotlivec. Chceme začať diskusiu v spoločnosti a zamedziť nečinnosti, ktorá panuje medzi ľuďmi. Aby si uvedomili, že spoločne tvoríme hodnoty. Nie samostatne alebo na internete, ale tu, v skutočnom, reálnom svete.
Čo je potrebné na to, aby ste to dosiahli?
Celest: Stále dookola skúšať. Nejde len o ten samotný akt toho, že to niekoho zaujme, ale ak to uvidí viackrát, začne si spájať veci, príčiny a následky. Začne si uvedomovať, ako má na veci nazerať. A keď sa naučí tieto spojitosti vnímať, nebude potrebovať nikoho iného, aby mu vnucoval názor, lebo si ho bude vedieť vytvoriť sám.
Gréta: Chcela by som sa ľuďom dostať pod kožu a až ich tak vyprovokovať k tomu, aby začali myslieť, aby sa znovu začali pýtať, aby boli zvedaví, aby prestali byť pohodlní, a aby začali prekračovať svoju komfortnú zónu.
Stačí protestovať takto potichu?
Aktívne ticho vie vytvoriť aktívny hluk, ak je správnym spôsobom komunikované. Hovoriť striebro, mlčať zlato.
Ak by sa vás niekto chcel podporiť ako?
Nech sa pridá kto chce, každý je vítaní, ale musí si kúpiť vlastnú lepiacu pásku a stoličku.
