Spájať majoritu s minoritou je ušľachtilé. Podobnú činnosť robí aj muzikantka Júlia Kozáková. O čom bol jej projekt Dramatický medzipriestor? Ako vníma Rómov? V čom je podľa nej problém? Toto všetko sa dozviete v tomto článku.
Zapojila si sa do projektu Sokratov inštitút, z čoho pozostáva?
Pred dvoma rokmi som bola študentkou Sokratovho inštitútu. Je to mimoškolské vzdelávanie pre vysokoškolských študentov alebo absolventov. Vzdelávanie pozostáva z 10 workshopov, ktoré vždy trvajú 4 dni – od štvrtku do nedele, raz za mesiac. Každý workshop sa týka inej témy, napríklad životného prostredia, práva, ekonómie, globálneho vzdelávanie a tak ďalej.
Lektori sú vždy skvelí experti vo svojich témach. Workshopy sa konajú v Zaježovej (na stredoslovenských lazoch) vo vzdelávacom centre, a vždy sa odohrávajú vo veľmi neformálnej a priateľskej atmosfére. V ročníku je 20 študentov a každý realizuje svoj mikroprojekt, ktorý si naplánuje a ktorého realizácia je aj podmienkou úspešného absolvovania tohto štúdia. Každý študent, dostane mentora, ktorý mu pomáha počas realizácie mikroprojektu. Väčšinou sú to bývalí študenti, čo je veľmi pekné, pretože sa tam vytvára super komunita alumni študentov zo súčasnými.
Kto sa môže zúčastniť Sokratovho inštitútu?
Je to štúdium pre vysokoškolských študentov alebo absolventov VŠ do 32 rokov, ktorí sa zaujímajú o najrôznejšie sociálne témy. Dôležitá je chuť ponúknuť niečo navyše a s týmto by tam mal študent prísť. Nemusí mať naformulovaný mikroprojekt, ale mal by mať vnútornú motiváciu a presvedčenie, s ktorým prichádza. Pre záujemcov momentálne prebieha do 30. apríla 2020 prihlasovanie do budúceho ročníka. Prihlasovať sa môžete na sokratovinstitut.sk.
Sú tam nejaké špeciálne podmienky?
Nie sú tam iné špeciálne podmienky. Nie je dôležitý odbor ani certifikáty. Stačí mať chuť niečo zmeniť alebo zlepšiť.
Ty si vytvorila projekt Dramatický medzipriestor. Čoho sa tento projekt týkal?
Bol to divadelno-sociálny projekt, ktorý priniesol priestor pre rómskych študentov z Plaveckého Štvrtku a študentov z Bratislavy, aby spolu mohli niečo vytvoriť a spoznať sa. Vytvorili sme spolu divadelné predstavenie, ktoré malo premiéru v Modrom salóne SND. Neskôr sme začali spolupracovať aj s Rómami v Brne. Mali sme jasný cieľ – nacvičiť vlastné predstavenie. Avšak v projekte sa ukázalo, že najcennejší bol samotný proces a to, že sme spolu trávili čas a mali sme možnosť nahliadnuť do vzájomných životov. Niektoré otázky sme si zodpovedali aj bez toho, aby sa niekto na ne pýtal, lebo to bolo očividné. Bola to veľmi dobrá skúsenosť a myslím, že to bolo obohacujúce pre všetkých.
K rómom máš blízko, keďže spievaš v rómskom zbore, ako si sa tam dostala?
Už nespievam od novembra. Po siedmich rokoch som sa bohužiaľ rozlúčila so zborom Čhavorenge, kde sa stretávajú rómske deti z celého Česka a Slovenska. Vedie ho Ida Kelarová – česko-rómska speváčka. Zbor spolupracuje s Českou filharmóniou už vyše 5 rokov a spája tak aj žánrovo dva svety – svet klasickej a rómskej hudby. Odišla som, pretože som išla študovať do Londýna a navyše už bol najvyšší čas aj kvôli veku. Bola to taká pekná náhoda, pretože môj posledný koncert s nimi bol v Londýne vo Fairfield Halls na jeseň a to už som zároveň aj v Londýne študovala.
Do zboru som sa dostala cez workshop Idy Kelarovej, ktorý som dostala ako darček od uja. Mala som 13 rokov a bolo to pre mňa veľmi intenzívnych 5 dní, ktoré u mňa veľa zmenili a otvorili mi cestu k rómskej hudbe. Spoznala som sa tam s Idou a ona mi ukázala, čo všetko robia a prvýkrát som videla Čhavorenge na videu. Po návrate domov som tým úplne žila a ostali sme s Idou v kontakte. Neskôr ma pozvala na svoju každoročnú letnú umeleckú školu Romano Drom. Nebolo to iba o spievaní, ale bolo to aj o spoznávaní sa, o prekonávaní sa a o vzájomnej starostlivosti. Boli to vždy veľmi emotívne letá, kde sa vytvorilo mnoho silných vzťahov.
Predpokladám, že tam nie je veľa majority. Nemali problém ťa medzi seba prijať?
Bola som tam jediná Nerómka. Od začiatku ma prijali veľmi dobre a veľmi otvorene. Každý sa ma pýta túto otázku, no popravde, ja sa už ani nezamýšľam, že je to niečo špeciálne a ani nevidím dôvod, “prečo by ma nemali prijať”. Pamätám sa, že úplne na začiatku boli všetci veľmi zvedaví a pýtali sa ma veľa otvorených otázok. Vycítia to, keď je k nim človek otvorený a keď prichádza s otvoreným srdcom. Ak ich človek príde poučovať alebo tam príde zo strachom, predsudkami, tak to tiež cítia. Ja som k nim prišla nadšená a chcela som sa učiť od nich nové veci, takže to bolo ideálne na to, aby ma prijali hneď a mám tam krásne priateľstvá.
Ako vnímaš Rómov žijúcich v osadách?
Ich život je ťažký a ešte ťažšie je sa odtiaľ dostať. Ak sa to aj niekomu veľmi snaživému podarí, stále mu ostáva celá široká rodina, ktorej treba pomáhať. Je to ťažké aj na vytrvalosť, pretože ak má aj niekto nejaký talent, v osade je frajer, ktorého obdivujú, tak akonáhle príde medzi majoritu, toto sa úplne stráca a musí makať oveľa viac ako Nerómovia aby sa plnohodnotne začlenil do spoločnosti.
Táto situácia je ťažká, málokomu sa to chce a málokomu sa to podarí. Mne sa tam nikdy nestalo, že by som bola odmietnutá, nejako zosmiešnená, alebo že by ma nezobrali. Je to tak, že ako tam prídete a ako sa k nim správate, tak sa správajú aj oni. Avšak áno, existuje rasizmus aj na druhej strane. Ono to funguje ako obrana ak majú negatívnu skúsenosť s rasizmom voči nim, tak to tak berú, že to gadžovia nás nikdy neprijmú a treba si strážiť to svoje. Potom vznikajú problémy a predsudky na oboch stranách.
Z mojej skúsenosti sú to veľmi spontánni a srdeční ľudia. Ja som odtiaľ chodila naplnená radosťou, častokrát aj s plačom. To len preto že som si uvedomovala realitu a všetko sa vtedy vo mne miešalo. Mne bolo s nimi dobre, ale ja som tam prišla iba na chvíľu a potom som išla naspäť do svojho pohodlia, do mesta. Avšak oni tam ostali a oni to majú stále. Pre mňa je to iba obohatenie na duši, ale oni sa musia s realitou pasovať každý deň.
Tvoje plány do budúcna a chceš niečo povedať?
Spomínala som môj sokratovský mikroprojekt Dramatický medzipriestor. Veľmi by som chcela pokračovať s podobnými aktivitami v budúcnosti. Keďže momentálne študujem v Londýne, tak sa mi nepodarí robiť väčšie veci, ale založili sme občianske združenie Čalado medzipriestor a máme aj kapelu O Gadže Bašaven.
V kapele nie sú Rómovia, ale hráme rómsku hudbu či už tradičnú alebo aj modernú. Tým, že som bola dlho v Čavorenge, tak mám tendenciu nakaziť tým ľudí z môjho najbližšieho okolia. Vystupovali sme viackrát v Bratislave, v Česku a dokonca aj v Londýne. Ľudia majú tú hudbu radi a myslím si, že hudba je cesta, ktorá nás dokáže spojiť. Chcela by som s touto kapelou urobiť cestu po Slovensku a zorganizovať workshopy alebo mini koncerty na školách, kam chodia aj rómske aj nerómske deti.
Máme v pláne to robiť niekedy na jeseň, ak to vyjde. Chceli by sme povzbudiť rómske deti, aby boli hrdé na svoju kultúru a tým nerómskym môžeme ukázať rómsku kultúru v inom svetle než ju vidia každý deň. Budem rada ak sa takéto veci budú robiť viac, aby to bolo stále lepšie a efektívnejšie. Sme na začiatku cesty a stále sa učíme.
Na záver by som ešte len dodala, že mám to šťastie, že môj príbeh a to, čomu som sa doteraz venovala, dostalo celkom veľa mediálneho priestoru, uznania a pochvál. Samozrejme, je to veľmi príjemné, motivuje ma to ďalej a zároveň viem, že to môže byť inšpirácia a príklad pre iných. Avšak niekedy sa zamýšľam, že prečo práve ja. Možno je to nízkym vekom, alebo tým, že aj spievam.
Každopádne chcem povedať, že na Slovensku je veľké množstvo ľudí, či už pedagógov, komunitných pracovníkov, alebo sociálnych pracovníkov, ktorí pracujú v teréne a v daných lokalitách dennodenne a riešia spolužitie Rómov s majoritou. A možno sa im nedostane takej pochvaly a pozornosti, hoci ich skúsenosti a kompetencie odpovedať na niektoré otázky sú oveľa väčšie než tie moje. Ďakujem za ich každodennú prácu.
Ďakujeme Julka a prajeme veľa síl, odhodlania a chuti k práci. Veríme, že sa ti podarí splniť všetky plány.
