Už po príchode na miesto konania mládežníckej výmeny Don’t eat your emotions v Estónsku sme sa cítili viac než príjemne. Mali sme pripravenú teplú večeru, a to aj napriek tomu, že sme všetci meškali. Jedlo bolo vegánske, tak ako všetka ostatná strava počas projektu. A nemohli sme si želať nič lepšie!
Prvý deň bol typický, aspoň pre tých, ktorí už na podobnej výmene boli – zoznamovačky, oťukávačky, nováčikovia boli zahltení informáciami a pravidelní Erasmáci si užívali atmosféru projektu. Aktivity boli zamerané najmä na zapamätanie si mien, keďže to je najnáročnejšia časť projektu. Keď sme sa medzi sebou viac spoznali, mohlo sa prejsť na tú skutočnú tému – poruchy príjmu potravy.
Počas aktivít sme sa rozprávali o tom, čo poruchy príjmu potravy sú, ako vznikajú, čím môžu byť podmienené, ale aj ako ich rozoznať a tiež ako pomôcť človeku, ktorý ňou trpí. Veľmi dôležité je ukázať mu podporu a lásku. Dať mu najavo, že v tom nie je sám. Pracovali sme v 5 – 6 členných skupinkách, v ktorých sme zdieľali svoje skúsenosti, názory a pohľady na túto problematiku. Bol to veľmi dobrý začiatok pre získanie vzájomnej dôvery a osmelenie sa.
Ďalej sme mali dôležitú aktivitu na sebareflexiu, počas ktorej sme pracovali vo dvojiciach. Na plagát sme obkreslili naše telá a vpísali do nich emócie, ktoré prežívame pri takzvanom emočnom jedení. No silnejší moment bol, keď sme tieto plagáty spálili v kozube ako symbol toho, že sa týchto pocitov vzdávame raz a navždy!
V polovici projektu organizátori usúdili, že potrebujeme pauzu, a tak nás čakal výlet do neďalekého Tartu. Presnejšie na sídlisko Supilinn, čo v preklade znamená „mesto polievok“. To je známe názvami svojich ulíc – každá je pomenované podľa inej zeleniny. Po návrate nás čakala nezvyčajná večera, jedli sme po tme a bez príborov. Taktiež sme večer predtým absolvovali tichú večeru, pri ktorej sme sa s nikým nerozprávali. Možno to znie zvláštne, no zmyslom tejto aktivity bolo sústrediť sa na to, čo jeme. V angličtine sa používa pojem „mindful eating“, teda dalo by sa to preložiť ako pozorné jedenie.
Rovnako sme si vyskúšali upiecť typický estónsky čierny chlieb. Každá skupinka si ho dochutila inak. Olizovali sme sa až za ušami! Aj to bolo súčasťou pozorného jedenia, prejsť procesom prípravy jedla, vidieť každú ingredienciu a pripraviť si ho sám. Poslednou aktivitou sme sa odreagovali. Dostali sme plagáty, farby a štetce a začali sme maľovať vo veľkom. Vyjadrovali sme svoje emócie, prežívanie, nálady. Vznikli tak veľmi silné abstraktné diela, ktoré mali ešte silnejší príbeh.
Prišiel deň, ktorý bol najemotívnejší. Začal sa aktivitou Ako rozoznať poruchu príjmu potravy? Už počas projektu sme si mnohí uvedomovali, že sa nás poruchy príjmu potravy týkajú viac, než sme si mysleli. To odštartovalo naše emócie. Čakal nás workshop, kde sme si našli tiché miestečko a minimálne 30 minút sme sa zamýšľali nad naším vzťahom k jedlu a k sebe samým. Cítim sa vo svojom tele nekomfortne? Bojím sa pribratia? Ovplyvňuje moja hmotnosť to, či sa sám sebe páčim? Bolo to plné plaču, no slzy majú liečivý účinok. Nakoniec sme sa po tejto aktivite cítili lepšie.
Áno, znie to náročne. Aj táto výmena bola náročná. Veľa sme plakali, no neboli sme smutní. Boli to slzy bolesti, ale aj obrovskej úľavy, slzy radosti, smiechu, pochopenia, priateľstva a v neposlednom rade dojatia. Keď sme počuli, koľko silných ľudí medzi nami je, boli sme prekvapení.
Myslím si, že môžem hovoriť za všetkých. Bol to obohacujúci týždeň, ktorý nám dal veľa – sebareflexiu, zážitky aj nových priateľov, na ktorých sa môžeme kedykoľvek obrátiť a vieme, že tu budú vždy pre nás.
Ak chceš aj ty zažiť svoju Erasmus+ výmenu či tréning, sleduj aktuálne ponuky na našom webe.
Projekt bol realizovaný vďaka podpore Európskej únie a programu Erasmus+.
Ďakujeme, EduEra!
Timea, Dominika, Tomáš, Alexandra a Martina
EN 🇬🇧
Right after we arrived at the place of the project, we felt more than good. The warm dinner was waiting for us even though one part of our Slovak group arrived late, and the second part of our Slovak group arrived even later. The dinner was vegan, just like all the dishes in the project, and we couldn’t wish for better food!
The first day was typical – getting to know each other, freshmen were full of information, and the old Erasmus people were enjoying the project atmosphere. Activities were mostly oriented toward remembering all the names because this is always the hardest part of the projects, hahaha! When we got to know each other a little, we could start to talk about the serious topic of eating disorders.
During the activities, we were talking about what is an ED, how they appear, what can be the trigger, how to recognize them and, how to help someone who is struggling. The most important is to give them love and support and show them that they’re not alone. We’ve been working in 5–6 member groups where we shared our experiences, opinions, and insights about this topic, and it was a very good start to gain trust and become more open.
Later we had a very important self-reflection activity. We worked in pairs. We drew our bodies on posters, and then we wrote the emotions we felt during emotional eating. The strongest moment was when we burned the posters in the fireplace as a symbol of letting these emotions go forever.
During the half of the project, the organization thought we needed a break, so they sent us to Tartu. This city is known for the neighbourhood Supilinn, which means “soup town”, and it is famous for naming every street after some vegetable. After we returned, we had an unusual dinner waiting for us – we were eating in a dark without cutlery. It may seem like it didn’t have any meaning, but it’s the opposite. Also, the night before, we had silent dinner, which meant we couldn’t talk during eating. The meaning of this was mindful eating.
In our family groups, we tried to bake a typical dark Estonian bread. Every group put different seasoning, and it was very tasty! This was also part of mindful eating – to see every ingredient you put into your food and prepare your food by yourself. During the last activity, we were given posters, acrylic paints and brushes, and we were supposed to express ourselves, our emotions, and feelings… We’ve created a lot of abstract paintings with deep and beautiful stories.
Then the day with a D came. It was the most emotional day. It started with “How to recognize an ED?” During the first few days, many realized that ED is closer to us than we thought. This activity started the flow of emotion. Later that day, we had another emotional activity. We were supposed to find ourselves some safe, comfy and quiet spot and be by ourselves for at least 30 minutes. We reflected on our relationship with food and ourselves: do I feel comfortable in my body? am I scared of gaining weight? does my weight define how I feel about myself? It was very hard and full of tears, but as they say – tears can heal, and after all, we felt so much better.
As hard as it sounds, this is how the project went. But with one exception. We weren’t sad. Yes, tears were streaming down our faces, and if you brought buckets, there would be plenty of them. But these weren’t tears of sadness as we know it. They were tears of pain, but huge relief, tears of joy, tears of laughter, tears of understanding, tears of friendship and last but not least, tears of being moved. When we heard how many emotionally strong people were sitting next to us – wow!
I think I can say this in general, this was a very enriching week that gave us so much – self-reflection, experiences, and mostly new friends that we know we can count on them no matter when or where and we can be sure, they are here for us.
If you want to experience your own Erasmus+ Youth Exchange or Training course, follow the current offers on our website.
The project was implemented with the support of the European Union and the Erasmus+ program.
Thank you, EduEra!
Timea, Dominika Tomáš, Alexandra and Martina
