Dobrovoľníctvo v slnečnom Janove

Ako ESC dobrovoľník máš preplatené ubytovanie a dostávaš aj „vreckové” na jedlo alebo na čokoľvek, čo si chceš kúpiť. Tieto peniaze však dostávaš viac-menej ako výplatu za prácu, ktorú robíš. To znamená, že ESC projekty nie sú úplne dovolenka for free, ako to možno niekedy znie.

Ahoj, som Nat, tvoja osobná sprievodkyňa ECS svetom. Momentálne pol roka dobrovoľničím v slnečnom Janove, kde pomáham pri vzdelávaní detí. 

Európska únia si dáva záležať na projektoch, ktoré realizuje. Schválené sú iba tie, ktoré majú potenciál posúvať účastníkov vpred. Počas projektu určite nebudeš sedieť za počítačom a vypĺňať formuláre alebo plánovať rozpočty. Pri každom projekte je dôležité vzdelávanie, čiže učiť sa jazyku alebo objavovať novú krajinu a kultúru.

ESC projekty sú teda dobrý nápad, ak nevieš presne čo a kam so sebou, ale chceš prekročiť svoju komfortnú zónu a osobnostne sa posunúť.

Moje dobrovoľníctvo v Janove

Okrem toho, že sa tu full-time vytešujem zo slnka a mora a part-time z neskutočne dobrého jedla, mám aj „prácu”, do ktorej chodím každý pracovný deň. Pracujem s deťmi v jednom z „poškolských centier”, ak to tak môžem nazvať. Taliani totižto nemajú školskú družinu ako my. A tak ak rodič nechce svoje dieťa poslať po škole rovno domov, zapíše ho do jedného z týchto centier. 

Denný program

Moja pracovná doba je takmer celý týždeň od obeda do približne šiestej – siedmej večer. Každý deň začíname tým, že vyzdvihneme naše deti zo škôl a ideme všetci spolu na obed. O obed sa nám, o pár ulíc ďalej, starajú mníšky. Čo je odvodené od faktu, že moja organizácie je pod záštitou jedného z oratórií v Janove.

Neviem, či ste už niekedy skúšali jedlo varené mníškami, ale ja sa naozaj nesťažujem. Je to veľmi pekné, lebo aj keď máme mnoho detí, ktoré majú iné náboženstvo ako kresťanstvo, to, že im niekto navarí, ich učí vďačnosti. Okrem toho, je to jediný moment z celého dňa, kedy – ak máme šťastie – je na pár sekúnd ticho. Túto chvíľu pokoja tu nazývajú pranzo, u nás obed, haha. 

Po obede sa všetci spolu presunieme do jedného z našich centier. Skoro by som zabudla povedať, že takmer každý deň v týždni sme na inom mieste. Čo, úprimne povedané, neviem, či je preto, aby sa deťom nezunoval jeden a ten istý priestor alebo jednoducho nebolo možné nájsť priestor, ktorý by bol voľný všetky dni v týždni. Viac sa mi páči ten prvý dôvod, tak zostaňme pri ňom. Takmer každý deň sme na inom mieste, aby sa deťom žiadny z tých priestorov príliš rýchlo nezunoval. 

Na tomto mieste spolu robíme domáce úlohy, učíme sa na písomky a lamentujeme, ako naučíme deti to, čo si ani my sami už nepamätáme. Máme našťastie aj dobrovoľníkov, ktorí nám občas prídu pomôcť so zadaniami, na ktoré sami nestačíme. Po všetkých tých nekonečných úlohách majú deti väčšinou ešte čas sa spolu zahrať alebo pobiť. Niekedy stihnú oboje. Okrem toho máme aj „klub šikovných ručičiek”, kde spolu tvoríme a kolektívne špiníme celý priestor, v ktorom sa nachádzame. Deti to zbožňujú a ja tiež, teda až kým to nemusím všetko upratovať. Našťastie nás je tam viac, takže v dobré dni sa tomu dá vyhnúť. 

Na konci dňa si posadáme všetci do kruhu a deti, ktoré chcú, recitujú s edukátormi spoločnú modlitbu, počom im rozdávame merendu (čo je niečo ako náš olovrant). Tento čas tiež využívame na pripomínanie hodnoty kamarátstva a rešpektu jeden k druhému. 

Myslím, že je to pre naše deti veľmi podstatné, keďže pracujeme s deťmi migrantov či so samotnými migrantmi a tí často prichádzajú s inými zvykmi a pravidlami. V tomto bode sa môj pracovný deň končí, no klamala by som, ak by som tvrdila, že potom ako si pre deti prídu rodičia, o nich už vôbec nerozmýšľam. 

Naše poslanie 

Často potom, ako prídeme z práce, sa ešte dlhé chvíle rozprávame o tom, čo sa v daný deň stalo. Často sa rozprávame o našich deťoch a o tom, čo sme si na nich všimli, čo nás v daný deň naučili alebo v ktorej chvíli by sme ich najradšej na chvíľu vypli, ak by sa dalo. 

Akokoľvek otrepane a cliché to znie, musím povedať, že aj keď každý deň robím v podstate to isté, každý deň je iný a vždy sa naučím niečo nové. Raz mám práce nad hlavu a neviem, kam skôr skočiť. Tam treba pomôcť s úlohami, tam treba nakresliť plagát pre dieťa, čo sa sťahuje do Francúzska, tam niekto plače a tam jedno z detí takmer skočilo z dvoch metrov. Niekedy sa skrývam pred zvukom môjho mena a nechcem ho už viac v ten deň počuť.

Iné dni si prajem ho počuť aspoň raz. Niekedy sa cítim úplne zbytočne, lebo vidím, aké samostatné moje deti vlastne sú. Niekedy sa cítim, že ma vôbec nepotrebujú. A potom si to vyčítam, lebo ak si naozaj myslím čo i len na pár sekúnd, že nás nepotrebujú, som na veľkom omyle. 

Pracujeme s deťmi imigrantov, a to je niečo úplne iné ako pracovať v letnom tábore. Tam deti žijú vo viac-menej rovnakých podmienkach, spadajú do rovnakej spoločenskej triedy – majú podobné životy. Naše deti často potrebujú pomôcť s jazykom, aby sa dokázali začleniť do komunity a vôbec sa rozprávať sa s rovesníkmi. Pracujeme s deťmi, ktoré len pred pár týždňami prišli do Talianska a ich vlastná kultúra, zvyky, jedlo a spôsob života je často úplne iný, ako ten v meste, do ktorého prišli. Pracujeme ale aj s takými, ktoré tu žijú už dlho a niekedy máme pocit, že oni môžu učiť nás, teda minimálne čo sa taliančiny týka. 

Je to tu taká horská dráha šťastia a smútku. Na jednej strane vidím silu, ktorú tieto rodiny majú a na druhej všetky tie príbehy, ktoré si ich deti nosia so sebou.

 Sú to silné deti. Niekedy na mňa kričia, aby som ich nechala na pokoji. Inokedy sa pýtajú, prečo im tak často hovorím nie. A potom, na ďalší deň, vidím v ich obývačke vystavení obrázok, ktorý som im deň predtým nakreslila. Niekedy sú tie dni silnejšie, než iné. 

Často sú dlhé a náročné, ale musím priznať, že som sa ešte nikdy necítila tak plná lásky a dobra ako teraz. Napríklad teraz, keď toto píšem, sedím vedľa jedného z našich detí, pričom si jeho rodina myslí, že mu pomáham s úlohami a mením mu život. A to pritom on mení život mne. 

Autorka: Natália Viskupičová

SK